V tej temnej noci zastretej,v úzkostiach, horiaca plameňmi lásky,ó šťastie nad šťastie!vyšla som nespozorovaná,keď do ticha sa ponoril môj dom.
Vysvetlenie
- Duša tu rozpráva, ako vyšla zo zaujatia sebou a všetkými ostatnými vecami, v skutočnom umŕtvovaní zomrela všetkému, aj sebe samej, aby žila s Bohom život lásky. To vyjdenie zo seba a odídenie od všetkých vecí bolo temnou nocou, pod ktorou sa tu rozumie očistná kontemplácia.
- Toto vyjdenie, ako sa tu hovorí, mohla duša uskutočniť silou a vrúcnosťou, ktorú získala z lásky jej ženícha v spomínanej temnej kontemplácii. Vyzdvihuje veľké šťastie, ktoré dáva putovanie k Bohu touto temnou nocou s takým ohromným ziskom, že žiadny z troch nepriateľov – svet, diabol a telo - jej v tom nemohol zabrániť.
Do temnej noci začínajú duše vstupovať vtedy, keď ich Boh vytrháva zo stavu začiatočníkov – tých, ktorí na duchovnej ceste meditujú a začína ich uvádzať na cestu tých, ktorí prospievajú, čo je cesta kontemplatívnych ľudí; tu prechádzajú do stavu dokonalých, a to je stav božského zjednotenia duše s Bohom. Najprv bude teda vhodné prebrať niekoľko čŕt začiatočníkov, aby sme porozumeli biednemu stavu, v ktorom sa nachádzajú, vzchopili sa a priali si, aby ich Boh ponoril to tejto noci, ktorá ich upevní v cnostiach.
Treba teda vedieť, že Boh je k duši ako milujúca matka s krehkým dieťaťom, ktorá ho dojčí a hojdá v náručí. Zároveň, ako rastie, mu matka postupne odníma láskanie, vymaňuje ho zo svojej náruče a učí ho chodiť po vlastných nohách.
Preto svoju rozkoš nachádza v dlhých chvíľach modlitby, s radosťou robí pokánie, je spokojná v pôstoch, jej útechou je prijímanie sviatostí a zdieľanie sa v božích veciach. Aj keď sa duchovní ľudia na tomto všetkom zúťastňujú veľmi horlivo, všeobecne sú veľmi veľmi slabí. Lebo ako sú priťahovaní k týmto veciam a duchovným cvičeniam skrze útechu a radosť, ktorú v nich nachádzajú, dopúšťajú sa pri týchto duchovných skutkoch mnohých chýb a nedokonalostí.
O niektorých duchovných nedokonalostiach, ktorých sa dopúšťajú začiatočníci v návyku pýchy
Napriek ich horlivosti v duchovných veiach a zbožných cvičeniach pre ich nedokonalosti im veľmi často vyrastie výhonok skytej pýchy. Odtiaľ pochádza dosť márnivá a častokrát veľmi prázdna chuť hovoriť pred ostatnými o duchovných veciach a poúčať o nich, než si ich osvojiť vo svojom srdci, odsudzujú druhých, keď sa im nezdajú dosť zbožní. Takto sa podobajú farizejovi, ktorý sa svojimi dobrými skutkami povyšoval nad colníka.
V takýchto ľuďoch častokrát diabol rozdúchava horlivosť a chuť robiť takých alebo onakých skutkov viac, aby potom rástla ich pýcha a dpmýšľavosť. Diabol vie, že všetky tieto cnostné činy sa napokon menia na neresť. Niektorí dospievajú k tomuto zlu preto, lebo nechcú, aby sa zdal dobrým niekto iný ako oni. A tak druhých odsudzujú a ohovárajú.
Niekedy ich duchovní učitelia – spovedníci a predstavení – neschvaľujú ich ducha a správanie (pričom oni sami si vyžadujú, aby si ich ctili a chválili). Vtedy usúdia, že duchovní učitelia nerozumejú ich spiritualite, alebo že nie sú dosť duchovní, lebo čosi neskúsili, alebo čosi povolili. Obracajú sa teda na tých, ktorí chápu, že ich treba chváliť a oceňovať a ako pred smrťou utekajú pred tými, ktorí sa ich snažia uviesť na pravú mieru. Preceňujú sa, veľa navrhujú a málo konajú.
Niektorí občas vyhľadajú iného spovedníka a tomu povedia zlé veci o sebe, aby potom na svojho spovedníka pôsobili čo najlepším dojmom.
Niektorí svoje chyby nepovažujú za závažné, kým iní sa príliš zarmucujú nad tým, že opäť upadli do chýb napriek tomu, že sa považujú za svätých. Sú netrpezliví, hnevajú sa sami na seba a neuvedomujú si, že kedy im Boh odňal náklonnosť k ich hriechom, stali by sa ešte pyšnejšími a domýšľavejšími.
Zriedkakedy sa nájde začiatočník, ktorý vo svojej horlivosti neupadne do týchto nedostatkov. Avšak tí, ktorí kráčajú k dokonalosti, majú odlišný charakter, prospievajú a v pokore vybudujú veľmi veľa. Nieleže svoje vlastné záležitosti považujú za ničotné, ale aj sami zo seba pociťujú veľmi malé uspokojenie, ostaných považujú za výrazne lepších a pociťujú k nim len svätú závisť s túžbou slúžiť Bohu tak dobre ako oni. Málo si cenia seba a tiež sa snažia, aby ich takto hodnotili aj druhí ľudia, aby ich záležitosti považovali za bezvýznamné. Cítia sa nesvoji, keď sa o nich hovorí veľa dobrého.
Títo ľudia v porovnaní so začiatočníkmi majú veľké prianie, aby ich učil ktoroľvek im prospešný. Radšej hovoria o svojich chybách ako o svojich cnostiach, a tak sú viac naklonení otovriť svoju dušu tomu, kto si príliš necení ich záležitosti a ich ducha. V týchto pokorných dušiach prebýva boží duch múdrosti, ktorí Boh pyšným ľuďom odníma. Keď zistia, že upadli do svojich chýb a nedokonalostí, pokorne to pretrpia s poddajnosťou ducha a s bázňou plnou lásky k Bohu, pretože v neho neprestávajú dúfať. Na začiatku však Boh ponorí do temnej noci tých, ktorých chce očistiť od nedokonalostí, aby ich viedol ďalej.
Komentáre