Samaria

 

 

 

Otázka Kristovho návratu sa zvykne spájať so znameniami konca. Pri prvom čítaní Nového zákona si musíme všimnúť, že sa tu nachádzajú dve protikladné stanoviská. Na jednej strane je rozhodné odmietanie času – Kristov príchod je nezlučiteľný s časom dejín. Na druhej strane je tu zastúpený dosť široký tradičný prúd, ktorý hovorí o predznamenaní Kristovho návratu. Tieto dve stanoviská sú pokračovaním dvoch línií Starého zákona, kde jedna línia predstavuje očakávanie mesiáša a druhá línia očakáva premenu dejín priamym zásahom Boha. Tajomstvo bohočloveka Ježiša Krista zjednocuje a oprávňuje obidve tieto línie. Lebo v Ježišovi Kristovi koná Boh ako Boh, čiže čisto božsky a zároveň ako človek prostredníctvom dejín. Kristus je aj naplnením, aj koncom svetového a historického času. Jeho príchod je čistým činom Boha, ktorý nemá žiadnu historickú obdobu, a preto preň neplatí žiadna periodizácia dejín. Preto Kristov návrat nepripúšťa žiadne výpočty, ale len znamenia.

Pozrime sa na znamenia konca uvádzané v Novom zákone.  V eschatologickej reči Mk. 13 je predzamenaním blízkeho konca vystupovanie falošných mesiášov, vojnové utrpenia po celom svete, zemetrasenia a hladomor, prenasledovanie kresťanov, hrôza spustošenia na svätom mieste, ktorú podľa vetnej stavby a použitého textu z Daniela treba chápať asi ako osobu, hanobiteľa posvätných vecí. Taktiež evanjelium musí byť zvestované všetkým národom. Obrazy kozmických katastróf , ktoré ďalej nasledujú, patria už do opisu Kristovej parúzie, jeho návratu. V ďalších spisoch Nového zákona sa objavuje postava Antikrista najskôr pod názvom syn zatratenia alebo človek neprávosti (2. Sol, 2, 3 –10). Pavol ho charkterizuje dvoma textami zo Starého zákona: Dan. 11, 36 a Ez. 28, 2.  Prvý text  opisuje veľkého prenasledovateľa židovskej viery v helenistickej dobe Antiocha Epifana; druhý mýtického kniežaťa z Týru, ktorý utrpel pád. Budúci Antikrist je charakterizovaný znakmi historických postáv. Tieto postavy predstavovali rad jeho predchodcov s vlastnosťami, ktoré sa v jeho osobe vyhrotili. Na rovnakú tentenciu poukazuje 1. Jan 2, 18 –22 a 2. Jan 7, kde sa tiež objavuje termín Antikrist, ktorým sa nazývajú vtedajší falošní kristologickí učitelia. Z toho sa dá usudzovať, že stále trvá  „posledná hodina“, ktorá nemá chronologický obsah, ale vyjadruje určitú okolnosť a blízkosť konca.  V rovnakej línii pokračujú paralelné názory Apokalypsy, lebo obdobou „Antikrista“ je šelma vystupujúca z mora a zo zeme. Aj v tomto texte sa Antikrist opisuje veľmi kontrétne z hľadiska dejín a porovnáva sa s Rímskym štátom, ktorý sa robí božským (božské cisárstvo, kňazstvo). Antikrist sa najviac spája s prenasledovaním práve v Apokalypse. Tématiku univerzálneho pôsobenia spásy rieši apoštol Pavol, keď sa zaoberá definitívnou záchranou Izraela, z čoho sa dá usudzovať, že ako prvý krok pri konci časov musí nastať obrátenie Izraela ku Kristovi (Rim. 9-11).  Zaujímavé je, že jedným zo znamení konca časov sú práve vojny, teda prechod ku koncu sveta nie je pripravavoný  najväčšou dejinnou vyzretosťou, ale práve najväčším vnútorným rozkladom dejín. Toto vnímali ako aktuálne ľudia v každej dobe, lebo celé dejiny ľudstva sú sprevádzané vojnami. Gregor Veľký hovoril o starnúcom svete: „Že povstáva ľud proti ľudu a ich útrapy sa rozprestierajú po všetkých krajinách, to vidíme v našej dobe lepšie, než čítame v knihách. Viete tiež, ako často počúvame z ostatných krajín, že zemetrasenie spustošilo nespočetné mestá, trpíme neustále morovými epidémiami. Znamenia na slnku, mesiaci a hviezdach ešte zatiaľ nevidíme, ale už od toho nie sme ďaleko, čo môžeme usudzovať z citeľných zmien počasia“.  Naopak, môžeme preto povedať: „Keď budú hovoriť: „Je pokoj a istota“, vtedy znenazdania príde na nich záhuba ako bolesti na rodičku a neuniknú“ (1. Sol. 5, 3). Evanjelista Lukáš túto situáciu prirovnáva k Noemovým časom, kedy sa ľudia iba zabávali. Znamenia teda nedatujú koniec, ale v každej dobe nabádajú k bdelosti. Koniec časov je stále, svet sa dotýka onoho „úplne iného“, ktoré ho má ako „časovosť“ ukončiť.  Požiadavka hlásania evanjelia celému svetu  (Mk 13, 10)  sa zdala byť splnená už generáciou apoštolov (Mk 13, 30, viď 9,1) a súčasne ostala otvorenou úlohou, dokiaľ budú na tomto svete žiť ľudia. Pokiaľ ide o Antikrista,  tento už od Nového zákona naberá kontúry dejín doby a je skonkrétnený vo viacerých postavách.  Antikristom je každý, kto narúša poriadok vecí a vnáša do nich zmätok. 

 

 

Podstatu Pánovho príchodu môžeme opísať len symbolicky. Nový zákon prevzal svoj spôsob zobrazenia zo starozákonných predstáv o dni Jahveho, reč symbolov z politických kultov a zo svojich vlastných liturgií. Liturgia vtedajšieho Ríma sa vyjadrovala v kozmických symboloch. Podobne aj starozákonná liturgia hovorí a myslí kozmicky. Slovo „krik“  ako jeden z ústredných výrazov eschatologického opisu má rozhodujúcu úlohu pri sviatku trúbenia (nový rok, nový mesiac).  Znázornenie parúzie má tak liturgickú podobu oslavy nového roku. Kristus tu predstavuje zlomenie moci  starých vládcov tohto sveta  a zároveň príchod nového Božieho roku spolu so svadobnou hostinou, ktorú Kristus slávi so svojím ľudom.  Nový zákon skrýva a odhaľuje to, čo je pre nás nevysloviteľné o Kristovom príchode tak, že hovorí skrze liturgiu, lebo ona vyjadruje priestor stretnutia s bohom, liturgia je parúziou.  Cirkev sa v liturgii zdanlivo obracia  sama k sebe, ale v skutočnosti zasahuje do stredu kozmu. Ďalším faktom je, že pohasnutie slnka, mesiaca a hviezd  - to sa už teraz stalo – (Gal. 4, 3; Kol. 2, 8), a predsa  ešte len stane, trúbka Slova zvoláva už teraz ľudí,  ale to ešte len bude, každá eucharistia je parúziou, príchodom Pána,  a predsa každá eucharistia je ešte stále trvajúcim skutočným  napätím túžby po stretnutí s Kristom v jeho skrytej nádhere. Môžeme skonštatovať, že „ísť“ (kríž)  a „prísť“ (vzkriesenie) sa vnútorne prelínajú.  Ježiš  ako Ukrižovaný je aj naďalej Kráčajúci a zároveň ako Pribitý s rozpätými rukami je neustále Prichádzajúci: v láske, ktorá zachováva  jeho prikázania, sa uskutočňuje jeho príchod ako „eschatologický proces“  uprostred sveta. (Viď najmä Ján 14, 15-31 ).

 

Tak ako Kristov príchod, aj súd sa vymyká  našim predstavám. Najspornejšia sa zdá byť otázka, kto je vykonávateľom súdu. Sudcom je najprv Boh  (2 Sol 1, 5; 1 Kor 5, 13; Rim 2, 3n; 3, 6; 14, 10). Potom je taktiež uvedený Kristus (Mt 25, 31-46; 7, 22n; Lk 13, 25 –27; 1 Sol, 4, 6).  Nakoniec sa u Mt 19, 28 vraví o dvanástich, že budú na dvanástich trónoch súdiť dvanásť kmeňov Izraela. Podobne v 1 Kor, 6, 2n sa opisuje, že Boží ľud bude súdiť svet, anjelov a veci všedného života. O Kristovi platí, že Boh neposlal svojho syna na svet, aby svet súdil, ale aby bol svet skrze neho spasený. Kristus je pravou záchranou a kto je pri ňom, je v priestore záchrany a spásy. Zatratenec si sám stavia hranicu, ktorá ho oddeľuje od spásy.  Nakoniec si ešte musíme pripomenúť, že zmyslom  Kristovho pozemského života bolo, aby si získal „plnosť“ tým, že si vytvoril telo. Preto sa stretávanie s Kristom deje prostredníctvom stretnutia s jeho ľudom, s jeho telom, a preto náš osud závisí od nášho vzťahu k jeho telu a k jeho trpiacim údom – takto „súdia svätí“.