Samaria

VZKRIESENIE MŔTVYCH

 

 

 Otázku vzkriesenia sme v predošlom článku rozoberali predovšetkým v protiklade pojmov „nesmrteľnosť“ a „vzkriesenie“. Ukázalo sa, že nové teologické smery stroho odmietali „nesmrteľnosť“ a nadchýňali sa „vzkriesením“. Ďalej vyšlo najavo, že „vzkriesenie“ bolo zbavené časovej dimenzie, t.j., bolo preložené do momentu smrti, čo malo za následok odmaterializovanie, lebo je zjavné, že v momente smrti človek nie je vzkriesený telesne.

Teraz sa však podujmeme zodpovedať otvorenú otázku - ako je to so vzkriesením -, a to konkrétne rozdelenú na dva problémy:  

Prvým problémom je otázka, či existuje niečo také ako koniec časov – koniec ľudských dejín .

Druhým problémom je, či pri vzkriesení nastane premena matérie, teda či sa uskutoční vzkriesenie a premena tela. 

 

 

a)  Nový zákon

 

Počuli sme, že celý Nový zákon v súlade so svetlom židovskej viery svojej doby pozná „prechodný stav“ bytia s Kristom, ktorý sa dá očakávať po smrti ako pokračovanie života s Kristom. Pýtame sa teda: Sú tu nejaké znamenia, aby sme mohli chápať samotný prechodný stav ako vzkriesenie, alebo je vzkriesenie novým odlišným krokom, ktorý ešte nebol vykonaný, ale naopak, je očakávaný. Tu sa musíme zamyslieť nad tým, či existujú explicitné vyjadrenia k vzkriesenej telesnosti, ktoré nie sú jazykovými obmenami obvyklých eschatologických téz, ale sú vedome novými výrokmi kresťanstva. Pri tejto druhej otázke nám nevyhnutne musí napadnúť 1. Kor. 15, 35 – 53. Pavol tu rieši otázku „ Ako povstanú mŕtvi a v akom tele prídu?“ (verš 35). Pavol tu používa skúsenosť novej telesnosti Pána, ktorý vstal z mŕtvych pre pochopenie vzkriesenia mŕtvych vôbec. To znamená, že sa Pavol rozhodne postavil proti prevládajúcemu židovskému názoru, ktorý chápe vzkriesené telo v plnej identite s pozemmským telom a vzkriesený svet ako prosté pokračovanie pozemského sveta.  Zmŕtvychvstalý nepodliehal zákonom matérie, ale stal sa viditeľným na spôsob teofánie – zjavením sa z Božieho sveta. „Hovorím však, bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti“ (1. Kor 15, 50).  Fakt, že tu Pavol ostro vystupuje proti špekuláciám o tom, že by sa pominuteľné mohlo stať nepominuteľným, nebráni tomu, aby aj naďalej nehovoril o vzkriesení „tela“, ktoré je niečím iným než návratom „tela“ na spôsob tohto sveta. Pavlov text nám pripomína všetky správy evanjelistov o zmŕtvychvstaní Pána a tiež           aj vnútorné napätie, ktorým sa vyznačuje eucharistická kapitola Jánovho evanjelia (Kap. 6).  Proti spiritualistickému rozdrobeniu viery, cirkvi a sviatosti tu stojí tvrdý realizmus týchto viet: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom“ (verš 55n).  S ohľadom na 2. Kor. 5, 1, by sme sa mohli dohadovať, že podľa Pavlovej predstavy je naše vzkriesené telo v nebi už pripravené, že takpovediac ono je v Kristovom tele. Táto myšlienka, zdá sa, nachádza oporu v Ef 2, 6, kde je vzkriesenie a kresťanovo nanebovzatie opísané ako niečo, čo sa už stalo. Rovnakým smerom sa uberá Kol. 3, 1 – 3: Výzva veriacim, aby svoj život zamerali do nebies je odôvodnená tým, že ich pravý život je skrytý v Kristovi a ich pozemský život už vlastne zanikol. Ich skutočný život je mimo nich, a preto kresťan žije ex-centricky, lebo si uvedomuje, že jeho pravé ja je mimo neho samého.

Podobne ako v prípade nesmrteľnosti, Nový zákon ponúka na úvahu začiatok, ale v žiadnom prípade záver. Otázka materiálnosti  tohto vzkriesenia  zostáva otvorená. Myšlienka, že na konci bude všetko Božie stvorenie spasené v akejkoľvek forme, je však zjavná (viď najmä 1. Kor. 15, 20-28; Zj!)

 

b)  „Vzkriesenie tela“ v prvých troch storočiach

 

V raných dejinách formuly západného vyznania viery sa nehovorí o „vzkriesení mŕtvych“, ale o „vzkriesení tela“.  Stretávame sa s tým u Tertuliána ako s tradíciou prijatou v Ríme, ktorú môžeme sledovať u Hippolita až k apoštolskému vyznaniu.  Apoštol Pavol zaznamenáva: „Telo a krv nemôžu mať podiel na Božom kráľovstve“. Spor ranej cirkvi je sporom medzi Pavlovou a Jánovou terminológiou a konkrétnym obsahom kresťanského realizmu.

Valentiniánske Filipovo evanjelium (Egypt, 2. - 3. storočie) to interpretuje tak, že vzkriesený nie je v skutočnosti „nahý“, no  nemá svoje vlastné „telo“, ale Kristovo telo. Viera vo vzkriesenie je zredukovaná na kristológiu. Kristovo zmŕtvychvtanie je aj naším zmŕtvchvstaním.  Na základe Pavlových textov Valentín žiada čitateľa svojho listu,  aby sa sám považoval už za vzkrieseného.

V spise De resurrectione pochádzajúceho pravdepodobne od Justína sú tieto nádherné slová: „ Keď sa človeku zvestuje evanjelium spásy, tak sa spása zvestuje aj telu“. Na základe týchto slov Irenej odmieta názor, že vstúpenie do neba sa deje hneď po smrti.  Justín vysvetľuje Pavlove slová (1. Kor. 15, 50) v tom zmysle, že telu patrí smrť, inak by nemalo čo očakávať, nehovoriac už o Božom kráľovstve.

 

 

Z uvedného vyplýva, že ani logicky, ani podľa Biblie a tradície vzkriesenie nepatrí do momentu individuálnej smrti.  Existuje ešte jeden hlavný dôvod: započatá večnosť nie je večnosťou; kto teda žil v určitom časovom bode a v určitom časovom bode umiera, nemôže jednoducho prejsť zo stavu „času“ do stavu „večnosti“, bezčasovosti. 

„Čo teda znamená vzkriesenie v posledný deň?“: Niektoré jednotlivosti vzkrieseného sveta sa nedajú vymyslieť. Proti takýmto pokusom je namierená 1. Kor. 15, 50 a Ján, 6, 63. Nemôžeme si o tom urobiť žiadnu predstavu a ani ju nepotrebujeme. S takými pokusmi by sme sa mali definitívne rozlúčiť. Za všetkými predstavami o vzkriesení, bez ohľadu na to, aké sú, zostáva toto: večná, bezvzťažná a aj statická vzájomnosť materiálneho a duchovného sveta odporuje podstate zmyslu dejín, odporuje Božiemu stvoreniu a slovám Biblie. Preto musíme poprieť vetu: „Matéria „sama o sebe“ ... je nekonečná“. Kresťanská zvesť očakáva: rozpad v rozpínaní vlastnej cesty kozmu; naplnenosť v novej moci, ktorá prichádza z vonku a ňou je Kristus. Viera však nevidí v Kristovi jednoducho niečo vonkajšie, ale vlastné východisko všetkého stvoreného bytia; On, prichádzajúc „zvonku“, môže vyplniť to najvnútornejšie v kozme.

Výsledkom teda je: Neexistuje žiadna možnosť predstaviť si nový svet. Neexistujú akékoľvek konkretizujúce a do fantázie zachádzajúce výpovede o spôsobe vzťahu človeka a matérie v novom svete a o „vzkriesenom tele“.  Existuje však istota, že dynamika kozmu mieri k cieľu, k situácii, kedy si budú novým spôsobom a definitívne navzájom patriť matéria a duch. Táto istota  zostáva konkrétnym obsahom viery vo vzkriesenie tela aj dnes a práve dnes.